Nuž, čo už, 2 - 3 roky nie je celý život, a tak som sa pripravoval na prijímačky. Predovšetkým som "drel" slovenčinu a pravopis. Hrozne ťažký jazyk, horší ako nemecký! Ale prijímačku som zvládol a 1. septembra 1946 som nastúpil štúdium v prvom ročníku na Vyššej priemyselnej škole v Košiciach. Nebol som medzi spolužiakmi sám, ktorým neuznali napr. maďarské školy. Tvorili sme celkom dobrú medzinárodnú partu . Neboli medzi nami žiadne rozpory. Hlavný cieľ každého bolo, čo najskôr maturovať. Pred nami ale stály 4 roky tvrdej práce a profesorský zbor, ktorý tiež, ako sme postupne zistili, sa väčšinou skladal z podobných národností, ako naša trieda. V tom roku 1946 to bolo v Košiciach celkom normálne.
Čo ma ale najviac prekvapilo, boli vyučovacie predmety. Mali sme slovenčinu, literatúru, dejepis, ruštinu, občianskú náuku + technické predmety + matiku + fyziku + elektrotechniku a chémiu. Ja som len tak zízal. keď som osnovu porovnal s priemyslovkou s vyučovacím jazykom nemeckým. Tam nemčina, ako vyučovací predmet, nebola! Predpokladalo sa, že jazyk už každý ovláda. Osnova v nemeckej škole neobsahovala ani dejepis, ani ostatné, z môjho pohľadu, nepotrené predmety, a ani cudzí jazyk sme sa neučili. Načo aj, však nemčina bola svetovým jazykom. Kto chcel sa učiť iný jazyk , nech sa páči, ale súkromne. Na košickej škole bola povinná ruština. Tak sme sa s tým všetci zmierili, čo nám iného zostávalo, všakže. Ešte musím podoknúť, že napr. matematiku sme na nemeckej priemyslovke mali každý deň 2 vyučovacie hodiny počas celých dvoch rokov. Na košickej len 4 hodiny týzdenne. To bolo pochopiteľné, však sme sa museli učiť predmety, ktoré nemali nič spoločné, podľa mňa, so zameraním školy, ktorá má názov vyššia priemyselná škola.Teda so zameraním na priemysel a techniku .
Zarazil ma aj štýl vyučovania. Profesori sa striktne držali predpísanej osnovy a nepripustili žiadnu diskusiu mimo tohto rámca. Pýtal som sa sám seba, prečo? Postupne som to pochopil. Báli sa. Blížil sa február 1948 a tak sa každý snažil "robiť dobrotu" (neviem síce pred kým), aby nestratil miesto. Po februárovom politickom prevrate v ČSR, museli aj tak postupne niektorí vynikajúci profesori opustiť školu. Výsledok bol ten, že v niektorých predmetoch sa stratila kontinuita v prednášaní učiva. Starí profesori predsa len vedeli viac upútať žiakov a tí noví praktických skúseností veľa nemali. Šťastie bolo, že sa to nášho ročníka nejak podstatne nedotklo.
Maturitu sme nakoniec zvládli všetci. Niektorí síce museli niektoré ročníky opakovať, ale to gro triedy stálo na jar v roku 1950 pripravená pred bránou Života. Maturitná rozlúčka bola veselá a všetci sme si sľúbili, že sa o 5 rokov opäť stretneme. Dnes je tomu už 60 rokov a ani neviem, či niekto z môjho ročníka ešte žije. Intervaly stretnutí, ktoré sme si sľúbili, sa predlžovali a redli a tak ani to neviem, kedy bolo to posledné. Tí, ktorí to obyčajne organizovali, dnes už nežijú. Tak aj touto cestou prosím, ak ešte niekto z maturitného ročníka 1950 z Vyššej priemyselnej školy J.V.Stalina - Vyššia škola strojnícka v Košiciach žije, nech sa mi ohlási na moju mailovú adresu, ktorá je totožná s adresou tohto blogu.
Moje ďalšie štúdium na vysokej škole stroskotalo na takých predmetoch, ako bol napr. Marx-leninizmus, Ruština, Telesná výchova. Nuž neviem, aký význam mali tieto predmety na škole, ktorá mala vychovávať predovšetkým inžinierov-technikov. Nastúpil som teda do strojárenského podniku ako konštruktér, kde som neskôr vysokoškolskú kvalifikáciu získal trojročným diaľkovým štúdiom na tzv. Podnikovom technickom inštitúte, ako diplomovaný technik. Poznamenávam, že znalosti cudzieho jazyka, u mňa konkrétne nemčiny, boli určujúce počas štúdia, ale hlavne v mojej celoživotnej práci v oblasti priemyslu a techniky.
Ďakujem za záujem.
G.F.K.